Moja cesta k Osteodynamike alebo ako Osteodynamika pomohla mojim deťom - časť 1.

K Osteodynamike som sa dostala vďaka mojej dcérke. Je to moja tretia dcérka a myslela som si, že už som skúsená mama a všetko hravo zvládnem. Avšak už tehotenstvo a pôrod boli odlišné od prvých dvoch. Krátko po narodení sa zistilo, že má vysoký tep - absolvovala viacero vyšetrení, ale príčina zistená nebola. Až na drobné odchýlky sa javila byť v poriadku.

Zlom nastal, keď mala 5 týždňov, neprospievala a vracala. Plánovaná kontrola na kardiológii stála na začiatku mnohých udalostí, z ktorých sa nejedna stala mojou nočnou morou. Zároveň jej však zachránila život. Diagnóza bola neúprosná - zlyhávalo jej srdce v dôsledku vrodenej srdcovej vady. Nasledoval prevoz do Bratislavy, okamžitá akútna operácia a boj o jej život. Vďaka špičkovým chirurgom sa operácia podarila. Bolo to veľmi ťažké - pre ňu aj pre nás. Ja som si však nepripúšťala inú možnosť, verila som, že moje drobné dievčatko to zvládne.

Keď nás po dlhšom pobyte v nemocnici pustili domov, bola som presvedčená o tom, že postupne sa všetko začne zlepšovať, že začneme znova a tento jej ťažký štart do života už bude iba spomienkou. Avšak začal sa nový boj - odmietala jesť a veľmi silno vracala. Jej nechutenstvo som pripisovala liekom, ktorými bola nadopovaná z nemocnice a len pomaly sa z nej dostávali von. Mali sme doma úplne apatickú trojmesačnú handrovú bábiku. Bojovali sme o každý mililiter mlieka, kŕmila som ju striekačkou a dúfala, že aspoň niečo v jej brušku zostane. Nikto mi nedokázal odpovedať, prečo tak zvláštne a tak veľa vracia - odpoveďou bol vždy iba reflux. Lenže tento jej "reflux" trval s takou silnou intenzitou skoro 5 rokov. Dnes viem, že to nebol iba obyčajný reflux.

Napriek mojej snahe neprospievala a chudla. A tak sme po mesiaci skončili opäť v nemocnici s podozrením na metabolické ochorenie. To sa po sérii vyšetrení našťastie nepotvrdilo, ale pani doktorka vyslovila podozrenie na genetický problém. Ja som cítila, že potrebuje čas, jej drobné telíčko zažilo obrovskú záťaž po fyzickej aj psychickej stránke a potrebovalo čas na regeneráciu. Namiesto toho sme chodili aj trikrát do týždňa k lekárovi, čo bolo pre ňu nesmierne stresujúce a vyčerpávajúce a vtedy celý deň odmietala stravu. Jediný čas, kedy dokázala niečo zjesť, bol v noci, keď spala. Avšak kvôli jej refluxu som ju prezliekala 4 - 5 krát za noc. Každý deň a každú noc sme sa trápili s jedením a vracaním. Nevedela som, ako jej pomôcť, bola som zúfalá, unavená a nesmierne frustrovaná. Vyčítala som si, že neviem uspokojiť svoje dieťa, že nedokážem naplniť jeho základné potreby.

A potom som si uvedomila, že takto viac fungovať nedokážem, že tu predsa musím byť aj pre dve moje staršie deti. A že som tu aj ja - unavená a frustrovaná predsa nikomu pomôcť nedokážem. A tak som začala opäť jazdiť na bicykli, hoci len na chvíľu. Vedela som, čo ma bude čakať, keď sa vrátim, a tak som iba nachystala čisté oblečenie a babka s dedkom už vedeli čo robiť. Nemyslela som na to, čo sa deje doma, tá chvíľa vonku bola iba pre mňa. Malo to nesmierny efekt - dnes viem, že ma to zachránilo. A nielen mňa. Deťom sa vrátila mama - postupne som sa cítila lepšie, hoci problémy s nechutenstvom a refluxom boli rovnaké.

Jej psychomotorický vývoj výrazne zaostával - ani v deviatich mesiacoch sa nevedela pretočiť z bruška na chrbát, nieto z chrbta na brucho. Na brušku vôbec byť nechcela, o veci okolo seba sa nezaujímala. Cvičili sme vojtovku aj bobatha. Na odporúčanie doktorky sme navštívili genetičku, spravili sa odbery a čakali sme na výsledky. Prišli po trištvrte roku s jasne stanovenou genetickou diagnózou: kardio-facio-kutánny syndróm. Pomerne nedávno popísaný, pre mnoho lekárov neznámy. Nám však táto diagnóza priniesla odpovede na jej stav a problémy - vrodená srdcová vada, nechutenstvo, neprospievanie, hypotonus, nízky vzrast a množstvo ďalších. 

Cvičenia, láskavý, rešpektujúci a nenútivý prístup začali prinášať výsledky. Jej vývoj bol síce pomalší, ale išlo to. Chodiť začala keď mala 2,5 roka, problémy s jedlom však pretrvávali. Hľadala som pomoc u odborníkov, potvrdili mi však iba to, čo som už dávno vedela - za všetkým je psychika. Jej ťažký štart do života, operácia, odlúčenie, strach, bolesť, silné lieky a v neposlednom rade aj nazogastrická sonda a dýchací prístroj si vybrali svoju daň v podobe absolútnej netolerancie čohokoľvek tuhšieho v ústach.

Veľmi, veľmi dlho trvalo, kým dokázala tolerovať lyžičku do úst. O pečive alebo mixovanej strave sme mohli len snívať - jedla len mlieko a nutričné drinky. Aj to sme považovali za úspech. Už mala viac ako dva roky keď začala jesť bryndzu rozmiešanú s mliekom. Jediná zmena na nasledujúci rok a pol, nič iné do úst dať nechcela. Stále som verila, že raz sa to zmení. A zmena naozaj prišla - pomaličky začala najskôr ovoniavať, potom olizovať a napokon ochutnávať vybrané jedlá. Dokonca do niektorých aj zahryzla. Obrovský úspech, avšak na prvé prehltnuté jedlo sme si museli ešte počkať - podarilo sa jej to až keď mala 5 rokov. Dnes má 6 a hoci jedenie nie je ideálne, dokáže sa sama najesť toho, čo jej chutí - a postupne sa okruh jej jedál zvyšuje.

Stále som hľadala spôsoby, ako jej pomôcť, cítila som, že cvičenia pre ňu nestačia, aj keď jej pomáhali. Bolo potrebné pracovať s jej prežitou traumou, ktorá zanechala silné stopy na jej duši a telíčku. Okrem kraniosakrálnej terapie a INPP intervencii som narazila na Osteodynamiku a pani Dunovú. Nielen, že ma metóda zaujala, ja som v mnohých smeroch videla jej zmysel pre moju dcérku. K pani Dunovej sa mi na ošetrenie najskôr dostať nepodarilo, avšak zhodou "náhod" sa mi podarilo prihlásiť na terapeutický výcvik. Začala som dcérku ošetrovať aj konzultovať jej stav s pani Dunovou. Okrem jej odborného pohľadu a ošetrenia u nej mi dala cenné rady ako s ňou pracovať, a tých sa držím dodnes.

Som presvedčená, že sa jej telíčko muselo vysporiadať s viacerými blokádami - už od pôrodu mala KISS syndróm, ktorý jej spôsoboval silné dráždenie. Ale čo spôsobila operácia, to sa môžem len domnievať - rozrezaný hrudník je obrovský zásah do spleti fascií a reťazcov. Srdiečko sa operáciou "opravilo", ale rovnováha a pohyblivosť jednotlivých  štruktúr sa narušila. Hrudník sa začal deformovať a to spolu so zlepenými fasciami, obalmi a jazvou začalo vytvárať silné ťahy a pnutia, na ktoré ale musí telo nutne reagovať a vysporiadať sa s nimi. Výsledkom je silne preťažená celá horná hrudná apertúra, protrakcia ramien, zvýšená hrudná kyfóza, záklon hlavy, ochabnuté bruško, plytké dýchanie, zmena postavenia panvy, preťaženie driekovej časti chrbtice a na to reagujú aj nohy valgóznym postavením. Blokády však majú vplyv na celé telo - na všetky štruktúry, a preto je pravdepodobné, že aj jej reflux bol výsledkom toho, čo sa v jej tele dialo. 

Ošetrenia Osteodynamikou prinášajú výsledky, ktoré som cvičeniami nevedela dosiahnuť. Pravidelným uvoľňovaním sa darí držať chrbát zatiaľ bez skoliózy a veľmi dobre reagujú aj jej nohy a členky. Výrazne sa jej zlepšila motorika a koordinácia (tu má určite podiel aj INPP intervencia - inhibícia primárnych reflexov), deformovaný hrudník sa čiastočne upravil. Veľmi sa zlepšili aj jej kognitívne schopnosti - je omnoho vnímavejšia a lepšie sa jej pracuje s jazykom a ústami, ktoré v dôsledku dlhej neaktivity veľmi ochabli, takže aj logopedické cvičenia zvláda lepšie. A konečne takmer ustal jej reflux - vracia len výnimočne, najmä keď je chorá a má hlieny.

Je až neuveriteľné, aké pokroky urobila, ako sa z apatického, nespokojného dieťaťa, ktoré nebolo možné ani vyšetriť, stalo veselé dievčatko, ktoré rozdáva úsmevy a radosť kde príde. Je iná, je jedinečná, je dokonalá a ja som na ňu nesmierne hrdá. Verím, že ešte je priestor, čo sa môže pravidelným ošetrovaním zlepšiť - ľudské telo je úžasné a hoci sa môže zdať, že sa nič nedeje, opak je pravdou. Napokon, sama Ája Dunová vraví, že veľké veci sa dejú potichu a ja s ňou úplne súhlasím.